Raz, na jednej besede, ma školáčky vo veku približne 12 rokov požiadali, aby som napísala knihu aj pre ne. Konečne sa mi to podarilo! Tu je krátka anotácia:

RYŠAVKY! Tak nás volajú v škole a ja by som ich za to najradšej zabila! No povedzte, neliezlo by vám to na nervy?
Volám sa Ela, mám dvanásť rokov a navlas rovnakú dvojičku Emu. Máme ryšavé vlasy, chlapčenské postavy a úplne odlišné povahy. Ja som vraj víchor (čoby víchor, uragán), kým Ema je môj presný opak. Tichá, pracovitá a poriadkumilovná (Ach, ako jej len závidím!). Možno raz, keď (dúfam) zmúdriem, prestanem nosiť zo školy poznámky, nebudem už papuľovať a nepokazím všetko, do čoho sa pustím. No najviac zo všetkého si želám, aby sa naši mali radi a aby nás spolužiaci prestali volať Ryšavky…

Knihu ilustroval Dávid Dzurňák. Tu je zopár ukážok:

Krátka ukážka:

… Ráno sa mi vôbec nechcelo vstávať (ako zvyčajne). Bože, načo sú komu
nejaké školy! Najradšej by som si vymyslela nejakú výhovorku, aby som sa jej
vyhla, no mama by mi aj tak neuverila. Navyše, naraňajkovaná a oblečená Ema už na
mňa netrpezlivo vyčkávala v chodbe. Raz sa totiž stalo, že už to, celá napajedená,
nevydržala a odišla do školy bezo mňa. Mne sa podarilo chytiť až nasledujúci
autobus, a tak som zmeškala dve vyučovacie hodiny. Nuž a hádajte, kto bol na
vine? Všetci usúdili, že ona. Vraj keby mala ku mne normálny vzťah, nenechala
by ma zaspať. Tak jej treba, mala byť solidárna a meškať spolu so mnou. (Dvom
sa nám vždy vyhovára oveľa ľahšie, najmä vďaka jej dôveryhodnosti.) Na druhej
strane uznávam, že jej musím liezť na nervy. Kvôli tomu, aby ma ráno vydurila
z postele, musí vstávať o polhodinu skôr. Počas raňajok odbehne stokrát do
spálne a budí ma, len aby sme stihli autobus. Ona má však mega
trpezlivosť, ja by som sa na seba už dávno vykašľala. Momentálne
som však do seba rýchlo nahádzala polovicu
müsli, čo mi mama položila na stôl, a pustila som sa
do česania svojich nepoddajných vlasov.
„Ela,“ ozýva sa z chodby. To Ema, je už celá nervózna.
„Pridaj, zas prídeme neskoro!“
„Choď si sama!“ Fakt ma rozčuľuje. To sa už nemôžem
v pokoji ani len najesť? „Nikto ťa nenúti čakať ma!“
„Prestaňte,“ púšťa sa do nás ešte aj mama. „Kto to má stále
počúvať? Každé ráno zažívam stále tie isté stresy! A to kvôli tebe,“ obracia sa na
mňa, no ja sa tvárim, že ju nevidím. „Kedy sa už konečne polepšíš, Ela? To nevieš
vstať o desať minút skôr?!“
Viem, čoby som nevedela. Lenže keď spím, ako to mám vtedy vedieť?!
Do školy sme prišli napokon včas. Tentoraz nás tam odviezla mama, keďže
autobus sme zmeškali. Celú cestu síce hundrala, že zas bude musieť byť kvôli
nám dlhšie v práci a že na vine som len a len ja. No ja presne viem, že dlho v práci
nie je kvôli mne, ale kvôli robote, ktorej má vyše hlavy a ktorú si nosí ešte aj
domov. A kvôli ktorej je stále taká nervózna – nie kvôli nám! Je účtovníčkou
v jednej súkromnej firme. Otec ju stále nabáda, aby zmenila zamestnanie, no
ona nie. Vraj nepôjde z blata do kaluže, vraj všade je to rovnaké. Za veľa práce
málo peňazí… Nuž a pre toto sa máme v škole dobre učiť? Mama nám raz ukázala
svoj vysokoškolský diplom. Predstavte si, ona skončila ekonomickú univerzitu
s červeným diplomom (to akože s vyznamenaním)! A teraz sa sťažuje na
nudnú prácu, veľa roboty a malý plat. Má potom zmysel dobre sa učiť? Nemá!
„Ryšavka, máš na facebooku parádnu fotku, fakt mega šupa,“ obrátil sa na
Emu – kráčala predo mnou – KuboŠ. Všetci sme ho tak volali, lebo on sa volá Jakub
Šimko a v triede máme ešte iného Jakuba – Jakuba Ferka. Ten je pre všetkých
KuboF.
„To si sa asi pomýlil,“ zamrmlala Ema. „Ja nemám na facebooku žiadnu fotku.
Nedávam si tam žiadne fotky.“
„Tak potom tvoja segra. Aj tak neviem, ktorá vlastne si. Jednoducho to tam
máte a basta.“
„Ako to, že máš na facebooku moju fotku?“ zapojila som sa do debaty.
„Žiadnu som ti neposlala.“
„Cha-cha, dovoľ, aby som sa zasmial.“ KuboŠ sa afektovane zasmial, chytajúc
sa pritom za brucho. „Mne nie. Iba babám z triedy. Všetky ich máš za priateľky
a ony majú za priateľa mňa. Zabudla si si fotku označiť ako súkromnú,
takže ju môže hocikto zdieľať. Je verejná.“
„Chceš povedať, že máš aj tú fotku, na ktorej som…“
„Jasnačka. Tú, na ktorej si v tom sexi ružovom tieločku a ružových gaťkách.
Pekné vyšportované prsia tam máš. Fakt šupa. Nie sú síce také veľké ako moje,“
pobúchal sa po svojej hrudi, „no raz možno budú.“
Celá zdesená som pozrela na Emu, tvár jej horela rovnako ako moja vlastná.
Veď je to vlastne aj jej fotka.
„Pozri,“ zareagovala Ema, keď zbadala, že som stratila reč. „Možno máš väč-
šie prsia ako my s Elou, nestihla som ich ešte porovnať. No hlavu máš určite najväčšiu
z celej triedy. Od sprostosti ti ju ide priam roztrhnúť. Tá hlúposť ti z nej
už kypí.“ Super, Emča, lepšie by som to nedala ani ja, usmiala som sa, no úsmev
na tvári mi rýchlo zamrzol, keď som na ňu fľochla pohľadom.
„Tebe asi šiblo,“ zavrčala. Sklonila som hlavu – fakt som asi prestrelila.
„Keby som to bola vedela…“ zmohla som sa na chabú sebaobranu.
„Čo sa ospravedlňuješ,“ čudoval sa KuboŠ. Sedel hneď za nami a začul, ako
mi Ema čistí žalúdok. „Každému sa to páči. Vieš, koľko lajkov tam už máš?“
„Ja ťa asi zabijem,“ šepkala mi Ema do ucha. „V živote ti už nedám
odpísať žiadnu úlohu, aby si vedela!“ šplechla mi do tváre.
Nuž čo… som trúba! Bože môj, ale až taká trúba?! Ako som
len mohla urobiť takúto hlúposť? Teraz budú všetci chalani na
škole vedieť, aké ploché sme a že vyzeráme presne ako oni.
Len sa poďte mrknúť na naše Ryšavky!
Veď ony sú ako dosky.
Čoby dosky. Mega dosky!
Taká hanba… Najhoršie na tom je, že už nič sa nedá
vrátiť späť. Čochvíľa bude celá škola vidieť moju fotku, ako
pózujem v spodnom oblečení. Keby len škola…
Otriasla som sa pomerne rýchlo. To je jedna z mojich
dobrých vlastností. Nemyslieť na minulosť, veď to predsa nemá
žiaden zmysel. Nič sa už nedá vrátiť späť, tak načo sa donekonečna
trápiť? Ema však mala z toho pokazený celý deň. Vždy si všetko
nadmieru pripúšťala, čo ja nepovažujem za veľmi múdre. Až do večera bola
urazená, vôbec sa so mnou nerozprávala. Najviac ju štvalo (hoci to nedala na
sebe znať – no ja ju už dobre poznám), že nám stále viac spolužiakov „chválilo“
našu fotku na facebooku. Spočiatku som sa červenala aj ja. Najprv od hanby,
neskôr už iba od hnevu. Veď som úplne bezmocná. Nič sa s tým nedá urobiť!
Čo už, nabudúce si musím dať lepší pozor, povedala som si napokon a pustila
všetko z hlavy.
Päťminútovka z matiky bola v ten deň ďalšia katastrofa. Vôbec mi to nemyslelo
– myseľ mi stále kamsi zabiehala. Skúsila som nakuknúť ponad Eminu
ruku, no bola na mňa naštvaná, a tak si cieľavedome zakrývala lakťom všetko,
čo by mi možno pomohlo. Zvyčajne mi stačilo naznačiť smer, ktorým sa uberať,
potom som už vedela, ako pokračovať. Päť minút však ubehlo ako voda a ja som
odovzdala prázdny papier. Ani „ň“!
„Mikulová, poď sem,“ ozvala sa matikárka. Ja aj Ema – ako na povel – sme
zdvihli hlavy.
„Ela. Mikulová Ela,“ upresnila učiteľka.
S nevôľou som sa zodvihla a dovliekla k jej stolu.
„Prečo si odovzdala prázdny papier? To má byť provokácia?“
„Nie, to nie. Dnes mi to akosi nemyslí.“ Keby len dnes…
„Takýto jednoduchý príklad si nevedela vypočítať?! Veď ste ho mali na domácu
úlohu z pracovného zošita. Iba som zmenila číslice.“
Mlčala som, veď, čo sa dá na také niečo povedať? Kajúcne som sklonila hlavu
dúfajúc, že nebude chcieť vidieť môj pracovný zošit. Nádejala som sa zbytočne.
„Dones mi svoj pracovný zošit,“ zavelila učka a ja som sa, vlečúc ako slimák,
pobrala pohľadať ho. Akože pohľadať. Presne som vedela, kde ho mám, a aj
to, že som si úlohu neurobila. Veď som na ňu nemala čas. Venovala som sa predsa
iným – dôležitejším záležitostiam.
Asi som si ho zabudla doma,“ zaklamala som a všuchla ho Eme na kolená.
K učiteľke som bola obrátená chrbtom, tak si to nemohla všimnúť. Ema na mňa
fľochla nesúhlasným pohľadom, myslela som, že ma kvôli tej debilnej fotke na
facebooku prezradí. Našťastie ostalo iba pri zazeraní.
Prines mi svoju tašku, Mikulová. Ak sa ukáže, že klameš, a ja v nej nájdem
tvoj pracovný zošit s nevyplnenou úlohou, budeš mať po chlebe!“
Doniesla som jej tašku a čakala, čo povie.
„Nuž,“ skonštatovala, „asi si ho naozaj zabudla,“ pozrela na mňa skúmavo.
Potom sa však spýtala: „Máš v ňom urobenú tú úlohu?“
„Nie,“ zamrmlala som po chvíli zaváhania. Často sa mi stávalo, že
som klamstvo nedokázala dotiahnuť až do konca. „Nestihla som.“
„Nestihla? Čo také dôležité si robila, keď si si nestihla vypočítať
jeden príklad z matematiky?“
„Mali sme oslavu narodenín…“
„Aha. Čích narodenín? Tvojich?“
„Hm. Mojich a Eminých. Včera sme mali dvanásť rokov.“
„Fíha,“ uznanlivo pokývala hlavou, „tentoraz ti musím prepáčiť.
Dvanásť rokov, to je naozaj dôležitý medzník. Tiež oceňujem, že si ma neoklamala,
hoci by som ti to nikdy nedokázala… Nebude to však zadarmo, Ela. Poobede
ťa očakávam na našom krúžku. Doposiaľ si sa tam neukázala ani jedenkrát,
napriek tomu, že si sa do krúžku prihlásila.“
„Prihlásila som sa, lenže…,“ napochytre som si nedokázala vymyslieť žiadnu
výhovorku. Nemohla som jej povedať, že na tom nástojila mama, hoci mňa
to tam vôbec neťahalo.
„Žiadne lenže nechcem počuť. Ak si chceš túto päťku opraviť – je ti jasné,
že máš päťku, však? –, musíš mi ukázať, že máš snahu a že si sa všetko doučila.
V opačnom prípade ti ju zaznačím do klasifikačného hárku a riadne ju budem
počítať.“ Pozerala na mňa a čakala, čo ja na to.
„Dobre teda,“ zamrmlala som, „prídem.“ Vôbec sa mi to síce nehodilo, na
poobedie som mala celkom iné plány, no našim by sa asi nepáčilo, keby som doniesla
guľu z matiky. Veď naša mama vyštudovala ekonómiu! Zas by mali dôvod
na hádky. Príčinou ktorých som bola, bohužiaľ, zvyčajne ja…
V poslednom čase sa naši hádali dosť často. Mama obviňovala otca, že je
na mňa príliš mäkký, a otec zase ju, že nám nevenuje dostatok času. Namiesto
toho, aby ma naučila počítať, robí vraj výpočty cudzím ľuďom. Ktorí jej to, navyše,
ani poriadne nezaplatia.
Takže poobedie som nestrávila vonku s kamoškami, ako som si pôvodne
predstavovala, ale v škole na krúžku s ďalšími deckami, ktoré tam chodili. Musím
však pripustiť, že to nebolo až také strašné. Učka mala pripravených kopu
zaujímavých aktivít a nakoniec sme sa celkom dobre pobavili. Možno tam ešte
niekedy zavítam…
Keď som prišla domov, Ema mi ani neodzdravila. Ešte stále bola ma mňa naštvaná.
Niekedy sa dokázala hnevať poriadne dlho.
Dobre, tak sa hnevaj, keď ti to robí tak dobre! Akoby som urobila neviemčo
strašné. Hnevať sa kvôli nejakej debilnej fotke. Fajn, tak sa hnevaj, mne je to
jedno!
Lenže, jedno mi to nebolo… Navyše, pomohla mi s tým pracovným zošitom.
Neprezradila ma, hoci mohla.
„Ema?“ skúsila som prelomiť napäté ticho.
Nič. Ani sa nepohla. Tvárila sa, že je hluchá.
„Nemohla by si na to zabudnúť? Chcela by som sa ti ospravedlniť…“ Tuším
mi začalo byť aj do plaču. Zvyčajne vydržím oveľa viac, no niekedy ma rozľútostia
aj takéto hlúposti. A možno môj vzťah s Emou nie je až taká hlúposť.
Je predsa moje dvojča. Záleží mi na nej, neviem si predstaviť, že by som ju nemala.
Je mojou najlepšou kamarátkou. Mojou dôverníčkou, na ktorú sa môžem
vždy spoľahnúť.
„Zabudnúť?“ Konečne zdvihla hlavu a pozrela na mňa. Asi zbadala, že sa
mi do očí tisnú slzy, lebo zrazu vstala, podišla ku mne a objala ma. „Dobre, Ela.
Skúsim na to zabudnúť.“
„Už také niečo nikdy nespravím. Sľubujem. Veríš mi?“
„Jasnačka,“ prikývla. Ona mi, na rozdiel odo mňa, naozaj verila. Ja som si
však sebou nebola nikdy celkom istá. Ktovie, čo zas najbližšie vyparatím…