Knižka Mravčekovo je určená pre deti od 6 rokov. Úsmevným spôsobom opisuje bezstarostný život malého, sem-tam aj neposlušného, napriek tomu sympatického mravčeka Drobčeka. Deti sa pri jej čítaní nielen zabavia, no dozvedia sa niečo aj zo skutočného života mravcov. Okrem toho sú nenásilnou  a prijateľnou formou nasmerované aj k zamysleniu sa nad dôležitými životnými hodnotami, ako sú napríklad zodpovednosť, priateľstvo či láska. Knižka je plná prekrásnych ilustrácií svetovo známej ilustrátorky Kataríny Gasko, ktorá v súčasnosti žije v Kanade.

 

 

Ukážka

M r a v č e k o v o

Milé deti, vedeli ste, že mravčeky sa svojím správaním podobajú na ľudí? Povedal vám už niekto, že sú múdre, pracovité a poriadkumilovné? Niektoré z nich sú však aj troška nezbedné, presne ako vy! Keby len to. Ráno sa im nechce vstávať do školy a najradšej by sa iba hrali. Ba dokonca, niekedy aj neposlúchajú – podobne ako náš hlavný hrdina mravček Drobček. Chceli by ste sa o ňom dozvedieť viac? Nuž – nech sa páči! Tu je jeho príbeh…

1. Mravčekovo

Kedysi, muselo to byť už veľmi dávno, sa jedna mravčia kráľovná, bola to Drobčekova pramatka, odpútala od ostatných mravcov a vydala sa na ďalekú cestu. Rozhodla sa, že nájde nové – krajšie – miesto pre život svojej budúcej kolónie. Po dlhom a úmornom putovaní sa jej to konečne podarilo. Zastala na kraji lesíka lemovaného širokým chodníkom a rozhliadla sa.

„Je tu množstvo skál, ktoré nás ochránia pred nepriazňou počasia. Po oboch stranách chodníka sa tiahne les a v ňom nájdeme vždy dostatok potravy. Vysoká tráva je dôkazom toho, že ani o vodu nebudeme mať núdzu. Presne takéto miesto potrebujeme,“ povedala si s uspokojením a hneď sa aj rozhodla.

„Tu, rovno na tomto mieste, bude odteraz žiť moja rodina.“

Tak sa aj stalo. Onedlho sa k nej pridalo zopár ďalších mravčekov. Boli to najmä robotnice. Znenazdania sa medzi dvomi skalami objavil prvý malý príbytok. Mravčekovo – tak ho nazvali – sa začalo rýchlo rozrastať. Deň čo deň v ňom pribúdalo chodieb a izbíc, do ktorých sa sťahovali nové a nové rodiny. Počet obyvateľov sa zvyšoval každým dňom, odrazu boli chodby plné pohybujúcich sa mravčekov.

Aj oproti, na druhej strane lesného chodníka, sa stavalo a budovalo. Iná mravčia kráľovná si tam tiež zakladala svoje obydlie. Jej rodina sa pýšila zvláštnou červenou farbou a jej bojovníci obzvlášť nebezpečnými zbraňami. Mnohé mravčeky tejto kolónie boli vyzbrojené ostňami, žihadlami a silnými hryzadlami. Vyznačovali sa vysokou útočnosťou nielen svojich vojakov. Viaceré z nich dokázali obrátiť svoj zadoček úplne nahor, namieriť ho proti nepriateľovi a vystreknúť nebezpečnú kyselinu mravčiu. O tej už Drobček počul všeličo. Našťastie, ešte s ňou neprišiel do styku. Každý deň však počúval príhody o výpadoch novousadlíkov a o tom, ako sa začínajú rozťahovať. Raz začul tatka Fúza, ako sa rozčuľuje:

„Ký čert ich sem priviedol?! To sa museli usadiť práve tu, na našom území?“ Mamka Hryzka sa tiež hnevala. „Nie, my sa odtiaľto vyhnať nedáme. To naša kráľovná našla toto super miesto, to my sme jeho prví a právoplatní obyvatelia. Nedáme sa vytisnúť z nášho lesa červenými faraónmi (tak sa v skutočnosti prišelci volali). Vyženieme to čertovo plemeno a uchránime si naše územie!“ Odvtedy už kolóniu od naproti nikto nenazýval inak ako Čertovo.

Veru tak, nielen tatko Fúzo a mamka Hryzka považovali miesto, kde žila ich mladá rodina, za svoje miesto. Brániť ho až do poslednej kvapky krvi boli odhodlaní všetci obyvatelia kolónie – od najmladších členov rodín až po najstarších bojovníkov či bojovkýň. Veď sa len tešte, vy mravce červené! My si naše Mravčekovo nedáme!

2. Drobček

Drobček bol najmladším členom ich čoraz väčšej rodiny. Mená svojich ďalších súrodencov sa však ešte nestihol naučiť, lebo sa len toť nedávno narodil. Vedel však, že väčšina z nich sú sestričky, a preto sa napriek svojmu malému vzrastu už od narodenia cítil byť veľmi dôležitý. Aj ostatní súrodenci boli dôležití, napríklad jeho starší bratia Samko a Žihadlo. Tí mu odpustili všetko, nedali na Drobčeka dopustiť. Žihadlo bol iba o niekoľko mesiacov starší ako Drobček, no už sa osvedčil ako vynikajúci bojovník. Stalo sa tak vďaka žihadlu, ktoré mal na konci svojho bruška. Azda aj preto mu rodičia pridelili také pekné meno. Drobček mu ho úprimne závidel, hoci mal svojho staršieho brata veľmi rád. Veď Žihadlo sa oňho pekne staral a vždy mu bol ochotný pomôcť. Najmä vtedy, keď sa vďaka svojej zvedavosti dostal do nejakej šlamastiky. Tiež Samka mal veľmi rád. Toho tak pomenovali vďaka schopnosti zaobísť sa bez pomoci ostatných súkmeňovcov – všetko dokázal urobiť sám. Často sa vydal za potravou až na druhú stranu chodníka a nikdy nezablúdil. Vždy si dokázal nájsť cestu späť, od narodenia bol veľmi samostatný. Držal nad Drobčekom ochrannú ruku a zakaždým ho vedel pochopiť. Napríklad aj vtedy, keď sa Drobčekovi nechcelo ráno vstávať a mamka Hryzka sa ho pokúšala vyduriť z teplého hniezdočka.

„Vstávaj, Drobček, už je deň. Treba sa dať do práce,“ budila ho. „Pridaj sa k svojim bratom a sestričkám a prines nejakú potravu. Chceš predsa narásť a byť silný ako sú oni, či azda nie?“

Nie veru, on nikam nepôjde! On si radšej pospí. A tak, zachumlený medzi steblami suchej trávy a ihličia, iba ospalo zamumlal:

„Nebudem ja vstávať, mamka,

lepšie mi je v posteli.

Na prácu máš predsa Samka,

mňa len spánok zocelí.“

A Samko, jeho starší brat, sa vôbec nenahneval. Naopak, iba ho pohladil jedným zo svojich tykadiel a povedal:

„Tak dobre, Drobček, dnes ťa nechám ešte spať. No zajtra, zajtra už budeš musieť vstávať. Pôjdeš prvýkrát do školy.“

„Do školy? Do akej školy? Kto to kedy videl, aby taký malý mravček, ako som ja, musel chodiť do školy?!“ rozčuľoval sa Drobček.

„Pravdaže musíš chodiť do školy,“ zapojila sa do rozhovoru mamka Hryzka. „Musíš sa predsa naučiť, ako a kde si zohnať potravu, ako sa brániť pred nepriateľmi, ako sa dohovoriť so svojimi druhmi. A tiež sa musíš naučiť, ako nájsť späť cestu domov, kam doniesť potravu, ktorú zaobstaráš pre seba a pre svoju rodinu.“

„Ja nepotrebujem žiadnu potravu! Ja predsa nie som hladný,“ bránil sa Drobček. No ešte skôr, ako upadol do hlbokého spánku, začul, ako sa mamka smeje:

„Milý Drobček, a ty nevieš, že bez práce nie sú koláče?“