Archívy kategórií: Básne

Básne 2017

Ako stopy v piesku
Strach
Znovuzrodená
Doma
Rozjímanie
Ponorená do tmy


Ako stopy v piesku

Sme ako stopy v piesku

Odbíja zrnko za zrnkom
sekundy sypú sa
a
naše cesty kľukaté
miznú
pod ich závojom

darmo sa pechorí
okamih prchavý
darmo


Strach

Sprvoti sa len tak vkradne
pohrať sa v cudzej posteli.
Končeky prstov pošteklí,
vyskúša dotyky kradmé.

Neskôr už nešteklí, odrazu dusí.
Gniavi a dlávi, tisne sa ďalej.
Boľavo hryzie, hlbšie a stále –
mieni sa nečujne prehrýzť až k duši.

Napokon ozve sa zvon ako na poplach.
Ako len – ach, ako – zostať stáť na nohách?

Bim bam bom, bim bam bom…
Prestaň sval šialený!

Zrazený na zemi
v putách sa zmieta ston…


Znovuzrodená

svieža ako ráno po daždi
pripravená rásť a rozkvitať
otvára okná dokorán a dýcha
… iba ticho dýcha…

sťa pokropená živou vodou
žiadostivo nasáva
zeleň a vôňu a zvuky
… ach!

placentou jari vystelie svoje vnútro
bude z nej čerpať
celý nasledujúci rok

moja duša


Doma

Tam, kde sa zobliekam, zbavujem prachu dňa,
tam sa vždy násobí a delí dvoma.
Vo vzduchu mieša sa bezpečie s vanilkou –
tak vonia domov môj – len tam som doma.

Radosť sa zdvojuje a smútok polí
pri stole prestretom, keď sa deň lúči.
Na tanier kladiem si pokoj a silu
pre jeseň bez vrások a pre jar v duši.

Za oknom čudne je, aj kameň stoná,
no ja sa nebojím
– so mnou si –
doma…


Rozjímanie

Do seba sa vnáram zavše
unáša ma zvedavosť

Stojí za to rozdať srdce?
Pre koho sa zrodilo?
A či ešte stále tlčie
aj pre druhých horlivo?

Mladé časy, hoc sú zašlé,
nechali v ňom miesta dosť…

A preto mu prikazujem
na dôraz a rytmus dbať,
kým len vládze, nech je čulé,
tak či onak príde mat


Ponorená do tmy

Ľudská duša sťaby truhla
skrýva na dne minulosť
Zbytočné je pri nej skuhrať
nevzkriesiš, čo zhynulo

S bázňou dvíham veko truhly
chcem sa dotknúť minulosti
Zas pribudli letokruhy
zrúcali sa v tichu mosty

Rozmazaný obraz skladám
z bielovlasých spomienok
Deň usína, noc je mladá
darmo žmurká plamienok

Minulosť pod ťarchou rokov
čuší v prachu zahrabaná
Závoj času vnáša pokoj
zahojí sa každá rana


 

Básne 2016

Zima
Trblietanie v tráve

Kto z nás
Paradoxy života
Neviňte ma
Objatie
Apokalypsa
Je prestreté
Nočné prikázanie
Podplatené nebo
Sila slova
Nečakaný dar
Skromná
Predvolebná


Zima

Už je znova tu…
Po roku zas prišla, vtieravá potvora,
chce sa dostať dnu!
Ja ju však nevpustím do môjho pitvora…

Darmo ma pohládza od hlavy po päty…
Pod kabát tlačí sa,
hľa, aká dračica!
Nech sa len zalieča – na mňa to neplatí…


Trblietanie v tráve

Keď sa noc na deň ukladá,
zarosené steblá trávy sa začínajú prebúdzať.
Postupne odvracajú pohľad od zeme,
aby sa, celé netrpezlivé, oddali nesmelým dotykom slnka.
Zaiskria vďakou a dychtivo sa vypnú do celej krásy.
Ranný vánok im prečeše vlasy
a ony sa započúvajú do jeho tónov.
Odrazu majú chuť plesať.
Opatrne sa, poprepletané lúčmi slnka, začínajú kolísať v rytme vánku.
Sprvoti nenápadne, potom už celkom zjavne.
Napokon sa úplne roztancujú.
Vlnia sa a iskria,
ohýbajú a trblietajú,
ako v ošiale!
Kým ich nezbedný vánok neunaví
a kým im smädné slnko neodoberie všetku silu.
Nakoniec, unavené z ranného predstavenia, nebadane stíchnu.
Stíchnu a čakajú na nové trblietanie.


Kto z nás

Kto z nás je bez hany, čistý a nevinný,
s hlavou vždy vztýčenou pozerá priamo späť,
ochotný pobiť sa za svoje dejiny,
za pravdy niekdajšie rovnako dnes sa prieť?

Ten, kto je bez hany, čistý a nevinný,
kameň nech zodvihne, do mňa ho hodí,
stresce ma za chyby, za moje prečiny –
Cháron už vyčkáva na svojej lodi…


Paradoxy života

Ach, koľko lásky v človeku drieme!
Zavretá živorí, predsa však žije,
ochotná zomrieť bárs pre čosi živé.
No srdce váha, ostáva nemé.

Bojí sa otvoriť, vypustiť city von.
Čo keď sa dočkajú ticha a sklamania,
slov, čo ich odmietnu, naveky porania?
Radšej ich odsúdi navždy byť väzňom v ňom.

Ach, koľko lásky kolo nás drieme!
A koľko duší hľadá ju denne…


Neviňte ma
že som príliš ustráchaná

v batohu nosím svoje obavy
na nohách závažia strachu
pevne pripútané
reťazami

Stratila som od nich kľúč
v deň keď ste sa mi narodili


Objatie

O čo krajší bol by svet
keby mrchy príšery
hneď ako sa zošerí
nezačali spriadať sieť
čo ma celkom obmotá
keď nakukne samota

Nepokoj sa plazí s ňou
ako had do mojich snov
Dnes ma zase v moci má…
Ach, ten sa vie objímať!


Apokalypsa

Čo len sa to s nami stalo
skamenelo srdce v nás?
Viac než dosť je stále málo,
predísť by sme chceli čas.

Neteší viac vôňa kvetov,
slávik spevom neláka.
Pri stole už miesta nieto,
bočíme od chudáka.

Podivný chlad do sŕdc vnikol,
vyhnal lásku z tela von.
Autoritou nie je nikto,
iba ego vládne v ňom.

Mĺkve hroby, nemé kríže –
výkričníky nevinných.
Svetový mier? Smiešne klišé!
Vinní sme hoc bez viny.

Odpusti nám, nebo temné,
vľúdnejšie sa nad nás skloň.
Ľudskosť zdvihni z prachu zeme,
nedívaj sa na jej skon…


Je prestreté

Ponúkni sa,
Človek,
je prestreté.
Vyber si, čo len chceš!

Na stole Života všetko sa nájde –
od výmyslu sveta.
Tak už sa obslúž!
Stačí len ruku natiahnuť
a darmi náruč naplniť.
Je prestreté…
*
Ach, Človek!
Obrus si mohol ponechať…


Nočné prikázanie

Neklopte na moje vnútro,
zamknuté má večer dvere.
Hneď potom, čo prach dňa zmyje,
samé chce ísť do postele.

Pozastiera všetky okná,
pospratúva chlieb i soľ.
Ponúkne vám iba prázdno,
prehnutý je pod ním stôl.

Heš, myšlienky, heš, heš, heš!

Či vy azda nevidíte
stáť pred hradom nočnú stráž?
Choďte preč od nemých okien,
klopať na ne smie len dážď.


Podplatené nebo

Také smutne fádne!
Jeden deň jak druhý –
sťa obohraná platňa,
čo dokola sa krúti…

Duša smädom chradne…
Aspoň kúsok dúhy!
Či azda nebu platia,
že vysmieva sa z ľudí?


Sila slova

Raz, keď vytratí sa nádej všetka,
keď navždy zhasne čaro chvíle bývalej,
keď farby zblednú, zaškerí sa beznádej
a na smútok nepostačia vrecká,
aj slovo zhojí, dych trýznivý premení.
Iskierkou v popole zrodenou
ožiari deň novou nádejou –
ako slnko po búrke v rannom brieždení.

Čo keď však slovo hojivé zahynie v nás?
Chvíľami nedá sa von z ruín cesta nájsť…


Nečakaný dar

Navštívila ich Láska.
Potichu nakukla cez pootvorené dvere
a
rozpačito vkĺzla dnu.
Pohľadom zavadila o bohato prestretý stôl.
Prehýbal sa od Ostýchavosti, Rozpakov a Pochybností.
Neistota majestátne trónila uprostred,
klíčiace semiačka Nádeje a Viery sa tisli na samom kraji.

Pristúpila bližšie
a
ako nežný závoj prekryla všetko prepotrebnou dávkou Svetla.
Neistota sa utiahla do tmy –
Nádej a Viera si vydýchli.
S obavou roztiahli náruč,
aby jej ponúkli nový domov.
Spolu v ňom budú rásť
do vzájomnej krásy a veľkosti.

Urobili miesto na stole
a
do stredu položili jej dar.
Rozbalili batôžtek
a
usmiali sa.
Je to tak. Navštívila ich Láska.

(2. január 2016)


Skromná

Tak málo pre život stačí mi
Neveľké miestečko
len skromný fliačik
kde by som nemrzla od zimy…
Myšlienka dobiedza
za mnou sa vláči

Skromná som…

Veď iba tak málo pre život treba mi –
len kúštik komôrky v srdci mi prenajmi


Predvolebná

Milý volič, národ, ľud,
pripravený k voľbám buď.
Dvadsaťtri strán sa už klania,
spriada siete, ba i laná.
Čo len chceš ti každá sľúbi,
že bude dať čo do huby.
(Keď im dáš svoj vzácny hlas.)

Tvoja cena stále stúpa,
vážia si ťa, radi kúpia.
Aby sa ti lepšie žilo,
obetujú hoc aj život.
Len tak z lásky, pre teba,
chcú sa v práci pretekať.
(K ich strane sa ale hlás!)

Na srdci im teraz leží,
aby si bol zdravý, svieži.
Iba nás si, volič, vyber,
vyhneš sa tým istej chybe.
K voľbám kráčaj veselo,
bude ako nebolo!

(A po voľbách spoznáš nás…)

Básne 2015

Za všetko môže čas
Prechádzková
Maratón Život
Naše pády
Ráno
Čo po tom…
Človek
Som nahá
Očista
Ohýbané zdravie
Všetko smieš


Za všetko môže čas

Čo všetko chcela som…

Objať svet a strácať dych
spoločnú reč s vetrom nájsť
iskrou v očiach honosiť sa
z čiernej zeleň vyčariť

Dvakrát väčšie srdce vlastniť
stôl mať stále prestretý

Von vyjsť z tieňa
vesmír skúsiť dočiahnuť
s gravitáciou súperiť

Z úrody sa tešiť v lete
s jeseňou sa spriateliť
kúpiť šál a našetriť na periny

Hľadať prameň živej vody
myseľ si ňou osviežiť
odhodlanie pokropiť

Mať viac sily uniesť veci
otvorenú náruč prijať
života a osudu
číslovky si nevšímať

Chcela som no nestihla som
Za to všetko môže čas
… a ja


Prechádzková

Plným dúškom nasaj les
počastuj sa, si preň hosť
Dýchaj pokoj, pi ho, jedz
dovoľ farbám tíško vojsť

Komnatu po komnate
vydrhni a vyvetraj
Poupratuj v trinástej
tieseň vypusť do vetra

Nadýchni sa!

Nadýchni sa z plných pľúc
očisti od hrdze kľúč


Maratón Život

Úplne vpredu pacer Čas
Za ním Duša
neochvejne
v šprinte
jak za mladých čias

Skelet
asi
nedobehne


Naše pády

JA a TY sú dve zámená,
skloňovať ich treba spolu.
Samé JA nič neznamená,
bez TY zle hrá svoju rolu.

Bez TEBA je biela sivá,
tráva málo zelená.
Bezo MŇA náš domov kríva,
viacej vážia bremená.

TEBE chce sa k výškam letieť,
MNE zas snívať pri zemi.
Ty máš guráž, srdce levie,
ja sa držím v zázemí.

TEBA púta zimná hora,
MŇA zas pohľad na more.
Neznámo ťa láka, volá,
ja som pred ním v pozore.

O TEBE vie zimné nebo,
že ste duše spriaznené.
O MNE, že už nie som sebou
do jari od jesene.

Život so MNOU je tvoj údel,
bez huslí je márny slák.
Iba s TEBOU celá budem,
JA som jin, TY moje jang.


Ráno

Von z vreciek ruky dám
na chvíľu zvoľním krok
dovolím lúčom sňať srieň z chmúrnych myšlienok

V cícerok zmení sa
tajné sny skropí
prinízke zrazu sú vesmírne stropy

*
Vánok a vtáčí spev šelestia v lístí
Zdá sa že v popole sú ešte iskry


Čo po tom…
(Magde K.)

Čo po tom, že mali sme ťa radi
keď už na tom nezáleží
Darmo bije zvon na veži
do pochmúrnej noci bez nálady

Smiešne frázy Mali sme ťa radi
Radno bolo povedať
po písmenkách, po vetách
Aspoň raz
čo len chvíľu navrátiť…

Čo po tom, že mali sme ťa radi
keď nestihli sme tvoj posledný vlak
Kiežby sa to všetko zbehlo inak

Čierny šat a moje vnútro ladí


Človek

Ako zrnko prachu vo vetre
zmieta sa
Bezmocne

Nahor má túžbu vyletieť
do výšin nakuknúť
Pochábeľ

Darmo sa pechorí
na zemi skončí zas
Ako vždy

Raz za čas vánok
vzlietnuť mu dovolí
Na chvíľu

*
Zajtra má zas fúkať…

(Vietor ma vynesie až k Slnku!)
(Naivný!)


Som nahá

nahá až po dušu…
Slová vše búria sa, na púť chcú vydať sa
Navzdory pokusu
zamknúť ich v komnate s nápisom trinásta
spriahli sa, spolu sú
Na vlnách veršov ich báseň von vynáša


Očista

Ostarol zase deň.
Len zvuky krokov krájajú ticho.
A zopár tónov klavíra…

Ach, myšlienky!
Zovreté v hrsti
vlečú sa so mnou sťa batoh.
Neradno obzrieť sa,
už tlčú do chrbta.

Nech si len tlčú!
Nie som ja žena Lótova!

Zakopnem o smútok,
pod nohy pletie sa.
Potichu, po kúskoch.

Aj husle plačú,
tam kdesi, v diali.
Ich nežné vibrato v náruč ma pritúli.
Napokon pretne ma
skrz-naskrz.

Zahodím zdrap smútku,
myšlienky pochovám.
Do tmy ich ponorím.

A zrazu čistá som.
Čistá a ľahká.
Ach, aká ľahká!

Ostarol zase deň.
Len moje kroky krájajú ticho.
A zopár tónov klavíra.
Cítim ich objatie…


Ohýbané zdravie
pokus o dokonalý rým 🙂 …

Je to skrátka
o zdraví
keď nás slnko
pozdraví.

Včasne zrána
zdraví,
lúčmi píše
pozdravy.

Nasýť sa ich,
buď zdravý,
slnko chutí
po zdraví.


Všetko smieš

Všetko smieš na tomto svete,
hrbiť sa aj krídla mať.
Obliecť šaty holej vete,
bojovať či prijať mat.

Všetko smieš na tomto svete,
splynúť s davom, davy viesť.
Snehuliaka stavať v lete,
rojčiť v žiare padlých hviezd.

Všetko smieš na tomto svete.
Zeleň sfarbiť dočierna.
Potykať si s tým, čo mätie,
prekračovať polená.

Všetko smieš na tomto svete,
trnúť aj žiť bez bázne.
Stavať mosty, spriadať siete…

Kým ti Slnko nezhasne.

Básne do 2014

Clivota
Smiech cez slzy
Znovuzrodenie
Až rozkvitnú čerešne
To My Mother/Mojej mame
Neposlušná
Začiatok konca
Raz za čas
Do rúk sa ti vkladám
Ach…
Školská
Túžba
Na prechádzke lesom
A Walk in the Woods
Kvapka v mori
Vŕba
Nikdy
Návraty
Prosba
Nepotrebná
Nahé ilúzie
Mozaika
Nenásytná
Až za nechty
Len tak
Začarovaný kruh
Čakanie
4 Haiku
Šťastie
… raz…
3 Haiku
Trojštvrťová
Rozhovor s dušou

Clivota

Do noci povzdych,
zatváram viečka,
déjà vu v duši,
dohára sviečka…

Spočíta vrásky
zrkadlo času,
v srdci už prší,
clivo je zrazu…

Do seba sajem
sladký bôľ vína,
lístie už padá,
čia je to vina?!

Duša je v kvete,
márne sa vzpína,
leto už vädne,
vkráda sa zima…

Och, koľko lásky!
Cítiš to chvenie?
Ruku mi podaj,
Obloha temnie…


Smiech cez slzy

Zavri city do ulity,
nevypusť ich von.
Aj keď si už celkom zbitý,
bezmocný je ston.

V maske klauna radšej ži,
obecenstvo nechce splín!
Nacvič úsmev, zopár lží,
smútok šepkaj do perín.

Srdce plače? Ty sa smej!
Načo smútok ukazovať?
Nezmeníš tým diania dej…


Znovuzrodenie

Slnko dokáže robiť zázraky. Vie rozohnať aj tie najčernejšie chmáry na duši človeka. Svoju „prácu“ začína hneď zrána. Najprv zvedavo vykukne ponad obzor a potom – potom sa usmeje.

Na steblá sadne si,
rosou sa napojí.
S kvetmi sa privíta,
potíšku, v pokoji.

V tráve sa poihrá,
potokom zaiskrí,
s vetvami pohojdá,
pogúľa po lístí.

Na nebi dúhu hneď
po búrke rozleje,
a zrazu na duši
ľahko je, dobre je.

Do srdca votká mi
zlatisté pradienka.
Smútok sa vytratí,
odletí neviem kam.

Zažmurkám na slnce,
šťastne sa usmejem.
Ďakujem nebesám,
za návrat nádeje…



Až rozkvitnú čerešne

Rozjímanie v tráve,
ona a on len s ňou,
znenazdania hravé
bozky pod čerešňou.

Rozčechrané vlasy,
trblietanie v tráve,
opojenie z krásy,
prísľub lásky pravej.

Nebo až blankytne
od svitu žiari,
na lúke rozkvitne
aj láska v máji.

Ale máj uvädne,
zbelejú púpavy.
Opadnú lupene,
láska sa unaví.

Netráp sa, nezúfaj,
že láska zovšednie,
veď príde zase máj,
rozkvitnú čerešne…


To My Mother                                         Mojej mame

Sadness pierced my body through       Smutná som a clivo je mi,
´cause you´ve left and I´m so blue.    bo mi chýbaš tu na zemi.
Make me laugh and let me cry,            Plačom uteš, smiechom obdar,
look after me from the sky.                 buď môj anjel, buď môj oltár.
Be my angel as you swore,                 Dozri na mňa, sľúbila si,
wait for me at heaven´s door.             počkaj v nebi, prídem asi.
Once I kiss your lips and hair,              Raz ti bozkám vlasy, pery,
don´t be sad and please wait there.     nesmúť, čakaj, ja v to verím.


Neposlušná

Chcem celkom málo –
by u mňa v bezpečí
sťa v hrade bola.
Tichá a bez rečí.

No ona bráni sa!
Priečna je, nezlomná.
Držím ju, nevládzem,
uteká odo mňa.

A tak ju potrestám,
horkú a klebetnú!
Zamknem ju zarána,
nedám jej vylietnuť!

Čierno je, slano je
v žalári, v duši.
Musí sa von dostať,
búši a búši!

Zostaň tu!

Vzdávam sa,
rosia sa mi líca…
V žalári skuvíňa
ďalšia klebetnica…


Začiatok konca

Nič nehovoriace slová,
veľavravné ticho,
nemé výčitky.

A cesta, čo nikam nevedie.

Mŕtvy život,
obrovská ničota,
prekypujúca prázdnota.

Minimálne maximá citov,
menej, čo nikdy nebude viac.

Mráz, čo páli až do kostí…

A koniec nekonečnej lásky.

Bežné paradoxy.


Raz za čas

Raz za čas
sa strhne búrka …

V duši mocnie čierny dážď,
pribúda na srdci brázd.
Nebo ryčí, zem sa trasie,
rozmarné je ľudské šťastie.

Raz za čas
zas slnko žmurká…

Dúhou nebo zaleje,
plaché skrsnú nádeje.
Lúčmi rosu vysuší,
slané kvapky na duši.

Raz za čas
mám z búrok hrôzu,
bojím sa ich, strácam rozum.

Raz za čas
zas búrka príde,
kde je teplo tvojich krídel?

Raz za čas
mi povedz, mám ťa rád,
nebudem sa viacej búrok báť…


Do rúk sa ti vkladám

S tebou padám, aj sa vznášam,
dotýkam sa hviezd.
Nebeským sa divím krásam,
tebe dám sa viesť.

Aj keď z cesty vybočím,
všade vôkol visí tma,
vyvedieš ma úbočím –
zato môžeš súdiť ma.

So mnou si tu vždy, keď hľadám,
chcem sa správne rozhodnúť.
Poddávam sa tvojim radám,
bezpečná je s tebou púť.

So mnou smútiš, s tebou snívam,
vo mňa sa vždy nádejaš,
pri mne stojíš, odjakživa,
moje druhé – dobré JA.


Ach…

Letí s davom, príliš rýchlo,
nevládze už, nebo stíchlo.
Ty však choď, len ďalej kráčaj,
za vidinou, jak to vtáča…
Do cieľa, kde všetko vraj je,
bohaté priam rajské kraje.

Doletí tam, srdce slabne,
v žiare žmúri, už je na dne.
Stratené je, ach, to vtáča,
ty však ideš, stále kráčaš…


Školská

Zase vstávať, môj ty bože,
veď je tma a všetko spí!
Zvoní budík, chmátam v hrôze,
raz ťa zmárnim, to si píš!

Odporná je ráno škola,
nedá mi tá beštia žiť…
Musím do nej, mŕtvy spola,
nemá chochmes, žiaden cit!

Hlava ťažká, hoc je prázdna,
na pive som včera bol…
Vypiť treba všetko do dna!
Večer drinky, ráno bôľ…

Čo tá učka nedá pokoj,
zbláznila sa v tento deň?
Nevidí to kalné oko?!
Nedá sa mi čítať preň!

Ako to, že hlava prázdna?
Vraj je dutá – hoc je veľká!
Moja vina je to azda?!
Neschopná je… učiteľka!

Tá neschopnosť oči kole!
Že som hlúpy, či to viem…
Načo potom sedím v škole?!
Zbalím švestky – carpe diem!


Túžba

Hodiť tieseň za hlavu
chytať vločky do dlaní
sfarbiť dúhou déjà vu
opájať sa hviezdami

Objať svet a spiť sa krásou
nesmiať sa len zdanlivo
prijať jeseň a čas mrazov
dar prílivov odlivov…


Na prechádzke lesom

Jeden, dva, tri, štyri, päť,
pozri na náš krásny svet.
Tu hľa lopúch, tam zas muška,
otvor oči, nastraž ušká.
Klopi, klopi, ďateľ ťuká,
hľadá červy v kôre buka.
Klopi, klopi, poďte von,
zjem vás všetky, hladný som.
Zo studničky zurčí voda,
jelši, vŕbe vlahu dodá.
Tesne nad ňou vážky letia,
bo je čistá a bez smetia.
Divozel zas láka včielku,
prospešný je zdraviu, tielku.

Jeden, dva, tri, štyri, päť,
zoskoč z pníka, k mame leť!


A Walk in the Woods

One, two, three, then four and five,
look how nice is world and life.
Here´s a burdock, there´s a fly,
snare your ears then watch and spy.
Knock, knock is a lovely sound,
woodpeckers must dig worms out
from the bark of one old beech –
there are many, they´ll eat each.
Water´s gurgling from the well,
where an alder, willow  dwell.
Dragonflies are gliding there,
it is clean, they needn´t care.
Come here, bee, the mullein says,
take my force to help your health.

One, two, three, then four and five,
from the bole to mum´s arms fly!


Kvapka v mori

Čo je šťastie…
či ho niet?
kvapkou v mori
spleťou ciest

Darmo prosíš…
márnosť viet
stratil si sa
čudný svet

Zasvieť maják…
azda späť?!
poblúdených
slepých veď

Či je šťastie…
a či niet?
vráť nám Bože
dar vidieť


Vŕba

pre smútok zrodená
duší čo zblúdia
nemé sú košíky
osudov z prútia

bolesť je priťažká
vlastná i cudzia
k zemi sa vždy klonia
stromy aj ľudia

zármutok pocestných
lymfou už prúdi
kto si však povšimne
tlkot v jej hrudi…
*
bolesť je priťažká
vlastná i cudzia

k zemi sa sklonila

ach kde ste ľudia


Nikdy

Prazvláštne slovo je nikdy
sprvoti ostré jak britva
zjari je naduté, pyšné
ráznosťou, energiou plytvá

S letom už ostrie sa stupí
sila sa vytráca, slabne
múdrosť mu prinesie jeseň
pokoru zimné dni chladné

Prazvláštne slovo je nikdy
s človekom starne

Z lana je už len pár nití

Vzdoruje
Márne


Návraty

Môcť sa vrátiť o pár liet…
Minulosti dotknúť sa
Opäť veriť v silu sna
Pustiť z hlavy čudný svet

S Alenkou v jej ríši žiť
Letieť s princom k oblakom
Dať sa zlákať jablkom
Bezstarostne vítať svit
*
Tak už prestaň, vráť sa späť!
Dávne časy nechaj tak
Roztvor krídla ako vták
Rojči
Snívaj
K slnku leť


Prosba

Samota, samota, SAMOTA!

Obrovské prázdno čo zviera
tisne a bolí a žmýka

sval čo v predsmrtných kŕčoch sa zmieta

Zľutuj sa, Pane


Nepotrebná

Mladá je ešte
Mladá, no stará…
Samotná v dave
Takou sa stala

Aj kvapky dažďové
stekajú
po tvári…

Odplaviť umyť chcú
horkú chuť
života
Vymyť sa však nedá
spod kože
ničota

Nikomu nechýba
Zbytočná

To kvári


Nahé ilúzie

Za rána slnko,
na obed mračná…
Kto za to môže,
že sčista-jasna
nebesky modrá
je zrazu sivá,
nádeje že dážď
donaha zmýva?
Kto za to môže,
čia je to vina?!
*
Hej, barman, kde si?
Sem s fľašou vína!


Mozaika
môjho života
pestrá je, farebná

Maliar sa oháňa
štetec si máča
vo farbách
dúhových

Namiešať, zamiešať, poskladať
Prefarbiť!
(Prefarbiť? Aj tak sa všetko rozpije…)

Mozaika tvorí sa
Z palety ubúda
farieb
(a života)

Biela sa minula prvá
Už nie si nevinná
(Aj dúhová je pekná)

Zelená chýba tiež
(Čím tieseň prekryť mám?!
Kde smútok pochovať?!)
V stromoch si chcela?

Černe je dostatok
Snúbi sa s bolesťou
Vpletá sa
(až do srdca…)

Žltej prosím tiež pridať
Úcta nech do bohatstva sa odeje

Ešte fliačik pokánia a pokory
(Iba toľko?!)
Fialová sa už minula!

Už len červeň prsknúť tam
(Patrí sa)
Nech láska dielo dotvorí

*
Vďaka, osud
(za taký gýč!)


Nenásytná

Ako vodu maj ma rád,
moju hĺbku k sebe vpusť.
Vlej si ma do smädných úst,
vypi ma na jedenkrát.

Od prameňa maj ma rád,
potečiem ti do dlaní.
Rozčer si ma prstami,
za sedem dní sedemkrát.

Byť tvoj nápoj, čo máš rád,
prúdiť k tebe do buniek…
Po tom túžim, byť tvoj liek,
kvapkou drogy nastokrát.

Viac než kyslík maj ma rád,
do krvi ma vstrebať skús.
Vdýchni si ma z plných pľúc,
za deň vsaj ma tisíckrát.

Že ma ľúbiš a máš rád –
nemusíš už vravieť mi.
Len ma dýchaj, buď smädný,
neprestajne, miliónkrát…


Až za nechty

Keď bolesť zachádza za nechty
a smútok zamŕza na lícach
keď tieseň plazí sa povetrím
a dusí, do pľúc až tlačí sa

Do lásky chcela by schúliť sa vtedy

vrkoče zase mať
nebáť sa sama

Do klbka zvinie svoj malý svet šedý
zaskučí jak psíča

chýba mu mama


Len tak…

Len tak sa dať vetrom unášať
do očí vysmiať sa času raz
lietať si bezcieľne jak vtáča
s vesmírom na chvíľu skúsiť zrásť

So slnkom ráno sa pozdraviť
objať sa so svetom s radosťou
veriť, že všetko sa raz spraví

len sa tak odvážiť

byť prostou


Začarovaný kruh
(geometricko-fyzikálny pohľad na vec:–)

Začal od nuly.
Súradnice jeho úspechu sa pohybovali zrýchleným priamočiarym pohybom nahor.
Takmer kolmo.
Myslel si, že priamka jeho šťastia mieri do nekonečna. Mýlil sa.
Bola to úsečka.
Jej koncový bod narazil na naklonenú rovinu.
Šikmú plochu.
Nekontrolovaným chaotickým pohybom sa pokúšal nájsť stratenú rovnováhu.
Sínusoida jeho existencie prudko oscilovala v horizontálnej rovine.
Raz bol hore, potom dolu.
Dlho trvalo, kým amplitúda jeho kmitavého pohybu splynula s osou.
Konečne klesla na nulu.
Rovnomerným priamočiarym pohybom začal opäť napredovať.
Prekonal silu gravitácie a opatrne postupoval nahor.
Cestou najmenšieho odporu.
*
Neveril, že ich cesty sa niekedy stretnú.
Sprvoti vyzerali ako rovnobežky.
Neboli.
V neznámom bode X sa trajektórie jeho a jej osudu preťali.
Dve opačne nabité častice sa neuveriteľnou silou začali priťahovať.
V čase T (v deň D) splynuli v jednu.
*
Chvíľu žili šťastne.

Osudným sa mu stali dva trojuholníky.
Príležitostný trojuholník v jeho živote a potom ten bermudský.

Cestou z exotickej dovolenky sa ich láska utopila.
Ne(z)vratne.

Z počiatočného napätia v ich vzťahu už ostal iba prúd.
Takmer ho zabil.
A pripravil o majetok.

Pochopil, že je opäť na nule.
A že jeho život je kruh.
Začarovaný.


Čakanie

Oči by spali,
no zatúlané myšlienky
sa chcú rozprávať.
Čakajú na dážď,
čo ich premôže
a očistí od prachu dňa.

Obloha temnie
a nebo sa rozčuľuje.
Hnevá sa a kričí z plného hrdla.

Kvap, kvap, kvap…

Ach, to je vôňa!
Tak vonia iba letná noc,
keď sa už nebo unaví.

Zaháňam myšlienky do košiara,
už počuť len ich šepot.
Možno bude padať hviezda.

Kvap, kvap, kvap,
kvap, kvap,
kvap.

Otváram oblok a usmievam sa na mesiac.
Možno bude padať hviezda…


4 Haiku
(na tému 4 ročné obdobia)

Daj mi ruku, poď
Už rozkvitli čerešne
Sladké máš pery

*
Čimčarára Čim
lastovičky naháňa
Slnko sa smeje

*
Symfónia farieb
v ospanlivom andante
hrá v mojich očiach

*
Zrosené okno
Za ním biele obrazy
Máme periny


Šťastie

Načisto zoschol už zvyšný kus chleba
pod prachom stráca sa soľ
nie je mi slávnostných obrusov treba
nadarmo prestieram stôl

Ako vždy doteraz
znova ma obíde
zastaví inde sa
na lepšom  obede


… raz…

bol ako pavúk čo striehne na svoju obeť
nenápadne
v kúte života čakal a spriadal si svoje siete
trpezlivo

vedel že raz ju dostane
… raz…

schúlená do seba
slabá a bezbranná
do duše uzamkla klenoty žitia svojho
schovala pred ním kľúč

ach aká zviazaná
slabá a bezmocná
ustatá zlomená
ostala zrazu

vetrisko strachu kmáše ňou
vytrvalo

… raz…

vždy sa bála pavúkov


3 Haiku
(citoslovcové)

Tik-tak, tik-tak, tik
Zrkadlo sa vysmieva
Tak už prestaň! Prásk!

*
Klopi-klopi-klop
znie tichom letnej noci
spolu s klavírom

*
Kvap-kvap, kvap-kvap, kvap
Mračná praskli vo švíkoch
Zem sa umýva


Trojštvrťová

Na perách slnko, oči už ladia
Orchester rána v rozpuku
na strunách duše brnká mi

Raz-dva-tri
raz-dva-tri

(Dnes sa možno dotknem slnka)

Raz-dva-tri
raz-dva-tri…


Rozhovor s dušou

Nie je tvoj idol, nikdy ním nebol –
vždy sa ti páčili len tmavé oči.
Okolo sivých – skoro jak  nebo –
začal sa odrazu tvoj život točiť.  

Nie je vždy dochvíľny, keď chce, je hluchý…
Ale má rozum!
No v tvrdej hlave…
Veselej mysle je!
Má však aj muchy…
Ktože ich nemá? Veď je to zdravé!

Nie je môj idol, nikdy ním nebol –
vždy sa mi páčili len tmavé oči.
Bez jeho sivých nie som však sebou…
Sivá je vždy sivá! Vo dne i v noci!
(Pravdu máš, dušička. Veď vie aj kosiť:–)