Básne 2017

Otázniky
Dažďová hudba
Ako stopy v piesku

Strach
Znovuzrodená
Doma
Rozjímanie
Ponorená do tmy


Otázniky

Ako to, že v ľudskom srdci
stále hojnosť miesta je,
a prečo ho okupuje
ukradomky beznádej?

Čím to je, že náruč vrúcna
kilometre nachodí,
no vyschýna ohrdnutá
ako studňa bez vody?

A prečo keď cieľ je blízko
odvaha sa mieni vzdať
a namiesto víťazstva si
radšej zvolí prijať mat?

Koľko ešte otáznikov
v ľudskej schránke skryté je?
Prečo dvere zamknuté má,
keď ju dusí trýznenie?

A tiež neviem, prečo myseľ
neuloží drobizg spať,
dovolí mu v tme sa túlať,
vybehnúť na nočnú trať…


Dažďová hudba

Keby tak moje oči boli studne,
na ich dne túžim mať obraz tvoj.
Čo však keď po búrke voda v nich stúpne?
Možno sa zachveješ obavou,
či ešte zostane v ich vode mútnej
čo i len rám z tvojich obrazov.

Ja sa však nebojím periny z mračien,
inou sa prikryjem, po lúčoch lačniem.
A z kvapiek padnutých do mojich studní,
zriadim si studnicu
dažďovej hudby.


Ako stopy v piesku

Sme ako stopy v piesku

Odbíja zrnko za zrnkom
sekundy sypú sa
a
naše cesty kľukaté
miznú
pod ich závojom

darmo sa pechorí
okamih prchavý
darmo


Strach

Sprvoti sa len tak vkradne
pohrať sa v cudzej posteli.
Končeky prstov pošteklí,
vyskúša dotyky kradmé.

Neskôr už nešteklí, odrazu dusí.
Gniavi a dlávi, tisne sa ďalej.
Boľavo hryzie, hlbšie a stále –
mieni sa nečujne prehrýzť až k duši.

Napokon ozve sa zvon ako na poplach.
Ako len – ach, ako – zostať stáť na nohách?

Bim bam bom, bim bam bom…
Prestaň sval šialený!

Zrazený na zemi
v putách sa zmieta ston…


Znovuzrodená

svieža ako ráno po daždi
pripravená rásť a rozkvitať
otvára okná dokorán a dýcha
… iba ticho dýcha…

sťa pokropená živou vodou
žiadostivo nasáva
zeleň a vôňu a zvuky
… ach!

placentou jari vystelie svoje vnútro
bude z nej čerpať
celý nasledujúci rok

moja duša


Doma

Tam, kde sa zobliekam, zbavujem prachu dňa,
tam sa vždy násobí a delí dvoma.
Vo vzduchu mieša sa bezpečie s vanilkou –
tak vonia domov môj – len tam som doma.

Radosť sa zdvojuje a smútok polí
pri stole prestretom, keď sa deň lúči.
Na tanier kladiem si pokoj a silu
pre jeseň bez vrások a pre jar v duši.

Za oknom čudne je, aj kameň stoná,
no ja sa nebojím
– so mnou si –
doma…


Rozjímanie

Do seba sa vnáram zavše
unáša ma zvedavosť

Stojí za to rozdať srdce?
Pre koho sa zrodilo?
A či ešte stále tlčie
aj pre druhých horlivo?

Mladé časy, hoc sú zašlé,
nechali v ňom miesta dosť…

A preto mu prikazujem
na dôraz a rytmus dbať,
kým len vládze, nech je čulé,
tak či onak príde mat


Ponorená do tmy

Ľudská duša sťaby truhla
skrýva na dne minulosť
Zbytočné je pri nej skuhrať
nevzkriesiš, čo zhynulo

S bázňou dvíham veko truhly
chcem sa dotknúť minulosti
Zas pribudli letokruhy
zrúcali sa v tichu mosty

Rozmazaný obraz skladám
z bielovlasých spomienok
Deň usína, noc je mladá
darmo žmurká plamienok

Minulosť pod ťarchou rokov
čuší v prachu zahrabaná
Závoj času vnáša pokoj
zahojí sa každá rana