Mesačné archívy: január 2017

Básne 2017

Ako stopy v piesku
Strach
Znovuzrodená
Doma
Rozjímanie
Ponorená do tmy


Ako stopy v piesku

Sme ako stopy v piesku

Odbíja zrnko za zrnkom
sekundy sypú sa
a
naše cesty kľukaté
miznú
pod ich závojom

darmo sa pechorí
okamih prchavý
darmo


Strach

Sprvoti sa len tak vkradne
pohrať sa v cudzej posteli.
Končeky prstov pošteklí,
vyskúša dotyky kradmé.

Neskôr už nešteklí, odrazu dusí.
Gniavi a dlávi, tisne sa ďalej.
Boľavo hryzie, hlbšie a stále –
mieni sa nečujne prehrýzť až k duši.

Napokon ozve sa zvon ako na poplach.
Ako len – ach, ako – zostať stáť na nohách?

Bim bam bom, bim bam bom…
Prestaň sval šialený!

Zrazený na zemi
v putách sa zmieta ston…


Znovuzrodená

svieža ako ráno po daždi
pripravená rásť a rozkvitať
otvára okná dokorán a dýcha
… iba ticho dýcha…

sťa pokropená živou vodou
žiadostivo nasáva
zeleň a vôňu a zvuky
… ach!

placentou jari vystelie svoje vnútro
bude z nej čerpať
celý nasledujúci rok

moja duša


Doma

Tam, kde sa zobliekam, zbavujem prachu dňa,
tam sa vždy násobí a delí dvoma.
Vo vzduchu mieša sa bezpečie s vanilkou –
tak vonia domov môj – len tam som doma.

Radosť sa zdvojuje a smútok polí
pri stole prestretom, keď sa deň lúči.
Na tanier kladiem si pokoj a silu
pre jeseň bez vrások a pre jar v duši.

Za oknom čudne je, aj kameň stoná,
no ja sa nebojím
– so mnou si –
doma…


Rozjímanie

Do seba sa vnáram zavše
unáša ma zvedavosť

Stojí za to rozdať srdce?
Pre koho sa zrodilo?
A či ešte stále tlčie
aj pre druhých horlivo?

Mladé časy, hoc sú zašlé,
nechali v ňom miesta dosť…

A preto mu prikazujem
na dôraz a rytmus dbať,
kým len vládze, nech je čulé,
tak či onak príde mat


Ponorená do tmy

Ľudská duša sťaby truhla
skrýva na dne minulosť
Zbytočné je pri nej skuhrať
nevzkriesiš, čo zhynulo

S bázňou dvíham veko truhly
chcem sa dotknúť minulosti
Zas pribudli letokruhy
zrúcali sa v tichu mosty

Rozmazaný obraz skladám
z bielovlasých spomienok
Deň usína, noc je mladá
darmo žmurká plamienok

Minulosť pod ťarchou rokov
čuší v prachu zahrabaná
Závoj času vnáša pokoj
zahojí sa každá rana


 

Básne 2016

Zima
Trblietanie v tráve

Kto z nás
Paradoxy života
Neviňte ma
Objatie
Apokalypsa
Je prestreté
Nočné prikázanie
Podplatené nebo
Sila slova
Nečakaný dar
Skromná
Predvolebná


Zima

Už je znova tu…
Po roku zas prišla, vtieravá potvora,
chce sa dostať dnu!
Ja ju však nevpustím do môjho pitvora…

Darmo ma pohládza od hlavy po päty…
Pod kabát tlačí sa,
hľa, aká dračica!
Nech sa len zalieča – na mňa to neplatí…


Trblietanie v tráve

Keď sa noc na deň ukladá,
zarosené steblá trávy sa začínajú prebúdzať.
Postupne odvracajú pohľad od zeme,
aby sa, celé netrpezlivé, oddali nesmelým dotykom slnka.
Zaiskria vďakou a dychtivo sa vypnú do celej krásy.
Ranný vánok im prečeše vlasy
a ony sa započúvajú do jeho tónov.
Odrazu majú chuť plesať.
Opatrne sa, poprepletané lúčmi slnka, začínajú kolísať v rytme vánku.
Sprvoti nenápadne, potom už celkom zjavne.
Napokon sa úplne roztancujú.
Vlnia sa a iskria,
ohýbajú a trblietajú,
ako v ošiale!
Kým ich nezbedný vánok neunaví
a kým im smädné slnko neodoberie všetku silu.
Nakoniec, unavené z ranného predstavenia, nebadane stíchnu.
Stíchnu a čakajú na nové trblietanie.


Kto z nás

Kto z nás je bez hany, čistý a nevinný,
s hlavou vždy vztýčenou pozerá priamo späť,
ochotný pobiť sa za svoje dejiny,
za pravdy niekdajšie rovnako dnes sa prieť?

Ten, kto je bez hany, čistý a nevinný,
kameň nech zodvihne, do mňa ho hodí,
stresce ma za chyby, za moje prečiny –
Cháron už vyčkáva na svojej lodi…


Paradoxy života

Ach, koľko lásky v človeku drieme!
Zavretá živorí, predsa však žije,
ochotná zomrieť bárs pre čosi živé.
No srdce váha, ostáva nemé.

Bojí sa otvoriť, vypustiť city von.
Čo keď sa dočkajú ticha a sklamania,
slov, čo ich odmietnu, naveky porania?
Radšej ich odsúdi navždy byť väzňom v ňom.

Ach, koľko lásky kolo nás drieme!
A koľko duší hľadá ju denne…


Neviňte ma
že som príliš ustráchaná

v batohu nosím svoje obavy
na nohách závažia strachu
pevne pripútané
reťazami

Stratila som od nich kľúč
v deň keď ste sa mi narodili


Objatie

O čo krajší bol by svet
keby mrchy príšery
hneď ako sa zošerí
nezačali spriadať sieť
čo ma celkom obmotá
keď nakukne samota

Nepokoj sa plazí s ňou
ako had do mojich snov
Dnes ma zase v moci má…
Ach, ten sa vie objímať!


Apokalypsa

Čo len sa to s nami stalo
skamenelo srdce v nás?
Viac než dosť je stále málo,
predísť by sme chceli čas.

Neteší viac vôňa kvetov,
slávik spevom neláka.
Pri stole už miesta nieto,
bočíme od chudáka.

Podivný chlad do sŕdc vnikol,
vyhnal lásku z tela von.
Autoritou nie je nikto,
iba ego vládne v ňom.

Mĺkve hroby, nemé kríže –
výkričníky nevinných.
Svetový mier? Smiešne klišé!
Vinní sme hoc bez viny.

Odpusti nám, nebo temné,
vľúdnejšie sa nad nás skloň.
Ľudskosť zdvihni z prachu zeme,
nedívaj sa na jej skon…


Je prestreté

Ponúkni sa,
Človek,
je prestreté.
Vyber si, čo len chceš!

Na stole Života všetko sa nájde –
od výmyslu sveta.
Tak už sa obslúž!
Stačí len ruku natiahnuť
a darmi náruč naplniť.
Je prestreté…
*
Ach, Človek!
Obrus si mohol ponechať…


Nočné prikázanie

Neklopte na moje vnútro,
zamknuté má večer dvere.
Hneď potom, čo prach dňa zmyje,
samé chce ísť do postele.

Pozastiera všetky okná,
pospratúva chlieb i soľ.
Ponúkne vám iba prázdno,
prehnutý je pod ním stôl.

Heš, myšlienky, heš, heš, heš!

Či vy azda nevidíte
stáť pred hradom nočnú stráž?
Choďte preč od nemých okien,
klopať na ne smie len dážď.


Podplatené nebo

Také smutne fádne!
Jeden deň jak druhý –
sťa obohraná platňa,
čo dokola sa krúti…

Duša smädom chradne…
Aspoň kúsok dúhy!
Či azda nebu platia,
že vysmieva sa z ľudí?


Sila slova

Raz, keď vytratí sa nádej všetka,
keď navždy zhasne čaro chvíle bývalej,
keď farby zblednú, zaškerí sa beznádej
a na smútok nepostačia vrecká,
aj slovo zhojí, dych trýznivý premení.
Iskierkou v popole zrodenou
ožiari deň novou nádejou –
ako slnko po búrke v rannom brieždení.

Čo keď však slovo hojivé zahynie v nás?
Chvíľami nedá sa von z ruín cesta nájsť…


Nečakaný dar

Navštívila ich Láska.
Potichu nakukla cez pootvorené dvere
a
rozpačito vkĺzla dnu.
Pohľadom zavadila o bohato prestretý stôl.
Prehýbal sa od Ostýchavosti, Rozpakov a Pochybností.
Neistota majestátne trónila uprostred,
klíčiace semiačka Nádeje a Viery sa tisli na samom kraji.

Pristúpila bližšie
a
ako nežný závoj prekryla všetko prepotrebnou dávkou Svetla.
Neistota sa utiahla do tmy –
Nádej a Viera si vydýchli.
S obavou roztiahli náruč,
aby jej ponúkli nový domov.
Spolu v ňom budú rásť
do vzájomnej krásy a veľkosti.

Urobili miesto na stole
a
do stredu položili jej dar.
Rozbalili batôžtek
a
usmiali sa.
Je to tak. Navštívila ich Láska.

(2. január 2016)


Skromná

Tak málo pre život stačí mi
Neveľké miestečko
len skromný fliačik
kde by som nemrzla od zimy…
Myšlienka dobiedza
za mnou sa vláči

Skromná som…

Veď iba tak málo pre život treba mi –
len kúštik komôrky v srdci mi prenajmi


Predvolebná

Milý volič, národ, ľud,
pripravený k voľbám buď.
Dvadsaťtri strán sa už klania,
spriada siete, ba i laná.
Čo len chceš ti každá sľúbi,
že bude dať čo do huby.
(Keď im dáš svoj vzácny hlas.)

Tvoja cena stále stúpa,
vážia si ťa, radi kúpia.
Aby sa ti lepšie žilo,
obetujú hoc aj život.
Len tak z lásky, pre teba,
chcú sa v práci pretekať.
(K ich strane sa ale hlás!)

Na srdci im teraz leží,
aby si bol zdravý, svieži.
Iba nás si, volič, vyber,
vyhneš sa tým istej chybe.
K voľbám kráčaj veselo,
bude ako nebolo!

(A po voľbách spoznáš nás…)